— Kúpele Grófa Zamoyského —
Andrej Zamoyski kupuje v roku 1882 ľubovnianske hradné panstvo. K hradu Ľubovňa patrili aj obce Podsadek a Chmeľnica. Gróf Andrej v tom istom roku kupuje za sumu 100 000 zlatých kúpele Vyšné Ružbachy od Kežmarského lýcea, lesy v okolí Vyšných Ružbách, Podolínca a v Mníšku nad Popradom a viaceré budovy, napr. kaštieľ v Mníšku, ktorý bol používaný na poľovnícke účely.
Zamoyski sa stal takto jedným z najväčších majetkových vlastníkov na Spiši. S majetkami na Spiši zviazal Andrej Przemyslav Zamoyski ďalší osud svoj a svojej rodiny. Usadil sa v Podsadku / dnešný kataster mesta Stará Ľubovňa/ . Jeho oficiálny titul, ktorý si uvádzal po roku 1918, znel: gróf Andrzej Przemyslaw Zamoyski, pán z Maciejowice, Ľubovne, Ružbachoch a Mníšku, nositeľ rádu sv. Juraja, bydlisko Podzamcze pri Maciejowiciach, Poľsko a hrad Ľubovňa, Československo.
V roku 1885 v Paríži sa oženil s Máriou Karolínou de Borbón (1856 - 1941), princeznou Dvoch Sicílií . Mária Karolína bola dcérou grófa de Trapani. Matkou jej bola arcivojvodkyňa Izabela de Bourbon, rodená Habsburská. Manželia nebývali v hrade, ale v kaštieli pod hradom. Správa hradného panstva nebola jednoduchá. Výdavky spojené s prevádzkou hradného panstva vyrovnávali príjmy z kúpeľov.
Gróf Andrej Zamoyski preto začína investovať do kúpeľov Vyšné Ružbachy, aby im prinavrátil ich bývalú slávu. Verejne a politicky sa Andrej Zamojski na Spiši neangažoval. Venoval sa správe svojich majetkov, výstavbe a rozvoju kúpeľov. Udržiaval dobré vzťahy s miestnou honoráciou a niektorých pozýval aj do svojej spoločnosti.
V manželstve sa narodilo sedem detí, ktoré dostali katolícku výchovu od súkromných vychovávateľov i kláštornú výchovu v Poľsku. V roku 1892 bol do rodiny pozvaný ako učiteľ a vychovávateľ synov, v tom čase kežmarský katechéta, ružbašský kaplán, predseda Matice Slovenskej Dr. Marián Bláha, neskorší banskobystrický biskup.
Gróf Zamoyski sa stal tiež vlastníkom jedného z dvoch kameňolomov na biely vápenec nachádzajúceho sa na okraji obce Vyšné Ružbachy , z ktorého pálili vápno. Patril mu aj barokový kaštieľ v obci, ktorý neskôr slúžil ako sirotinec. Na jeho dvore sa nachádzala pálenica liehu a kedysi dávno zaniknutá papiereň. Gróf Zamoyski si pre obnovu kúpeľov vybral dobrého poradcu. Bol ním Dr. Ján Weiss zo Spišskej Belej. Na jeho odporúčanie urobil Aurel Schreffel analýzu vôd a stanovil indikácie.
Veľkou pomocníčkou a pravou rukou pri realizácii výstavby a obnovy ružbašských kúpeľov bola Andrejova manželka princezna Karolína. V roku 1900 nechali postaviť tri architektonické drevené zrubové stavby ktoré pomenovali Villa Karolína, Villa Tereza a Villa Mária. Na podnet Teodora Santera bola v roku 1923 realizovaná výstavba najväčšieho kúpaliska v tedajšom Československu s rozmermi 34 x 21 m a s hĺbkou vody 2, 40 , ktoré nechali napustiť termálnou minerálnou vodou, postavil malú vodnú elektráreň, dobudoval vodovod a kanalizáciu a pustil sa do realizácie vinciálnej cesty medzi Vyšnými a Nižnými Ružbachami.
Gróf takto pokračoval v realizácii rovoja a výstavby moderných minerálnych kúpeľov do roku 1927, kým svoje hradné panstvo spoločne s kúpeľmi Vyšné Ružbachi daroval svojmu najmaldšiemu synovi Jánovi.
Gróf Ján Kanty Zamoyski študoval v škole politických vied v Paríži v odbore hospodárstvo. Jána Kantyho špecifikujeme ako významného hospodára a kúpeľníka. V rokoch 1929-32 prebudoval ekonomiku majetku v Starej Ľubovni a začal modernizovať infraštruktúru kúpeľov Vyšné Ružbachy. Angažoval sa v Spolku agronómov a v Potravinovej banke. Podporoval aktivity miestneho duchovenstva v roku 1942 založil miestne Združenie katolíckej mládeže a rozvíjal charitatívnu činnosť. Budoval súkromnú knižnicu, kolekciu umenia a zbraní. V týchto úspešných aktivitách nadviazal na svojho otca Andreja. Plánoval založenie múzea spišského regiónu.
9. marca 1929 sa oženil so španielskou princeznou Izabelou Alfonzou de Borbón, ktorá bola dcérou astúrskej princeznej Done Márie de las Mercedes de Borbón a Carlosa de Borbón princa Dvoch Sicílií. Jej matka Doňa Mária Mercedes bola dcérou kráľa Alfonza XII. a sestrou kráľa Alfonza XIII. Otec Izabely Alfonzy bol synom grófa de Caserta princa Dvoch Sicílií a Márie Antoniety de Borbón, ktorá bola sestrou Carolíny de Borbón grófky Zamoyskej. Týmto sobášom vznikol zaujímavý prepletenec medzi rodmi Borbón Dvoch Sicílií, rodom Borbón zo Španielska a rodom Zamojski.
Z uvedeného vyplýva, že Izabela Alfonza de Borbón Zamojska bola neterou kráľa Alfonza XIII, vnučkou kráľa Alfonza XII., praneter svojej svokry Márie Caroliny de Borbón Zamoyskej, vnučkou jej sestry Márie Antoniety a grófa de Caserta, neterou druhého stupňa svojho manžela Jána Zamojského a tetou súčasného španielskeho kráľa Chuana Carlosa.
Sviatosť manželstva si snúbenci vyslúžili v kaplnke kráľovského paláca 9. marca 1929. Hlavným celebrantom bohoslužby bol Don Pedro Segura, kardinál Svätej cirkvi rímskej. K uzavretiu sobáša bol pápežom Piom XI. udelený dišpenz - oslobodenie od príbuzenského a pokrvného vzťahu druhého a tretieho stupňa, ktorý ich spájal.
Manželia Zamoyski prišli pod hrad Ľubovňa v roku 1930. Kráľovské veno, ktoré manželia dostali po svadbe v Madride, bolo uložené v španielskych bankách a predstavovalo viac ako milión španielskych pesiet. Jej kráľovská výsosť Izabela po svojej starej mame kráľovnej Márii Kristíne zdedila majetkové práva v Španielsku a Taliansku. Toto dedičstvo pozostávalo z peňažnej hotovosti, finančných aktív a nehnuteľného majetku v celkovej sume 1 849 886, 75 lír.
V manželstve Jána a Izabely sa narodili štyri deti. Najstarší Karol Alfons sa narodil v roku 1930 v Budapešti, Maria Cristína v roku 1932 v Budapešti, Jozef Michal sa narodil v roku 1935 v Paríži a Maria Terézia v roku 1938 v Bratislave.
Ján Kanty Zamoyski bol prijatý do rádu svätého Lazára Jeruzalmeského v roku 1936 ako Rytier Veľkého kríža s kolanou (rytierska hodnosť 5. stupňa so zvláštnym ocenením veľmajstrom). Menovací dekrét je ručne maľovaný na pergamene s pritlačenou pečaťou. Dekrét bol vydaný 10. mája 1936 v Paríži, kde bol Ján Kanty Zamoyski prijatý ako 391 člen. Listina je písaná vo francúzskom jazyku, ilustrovaná, s iniciálkami. Erb Jána Kanty Zamoyského je na listine doplneným o insignie rádu.
Manželia sa rozhodli pre rozsiahlejšie investície do rodového majetku v regióne horného Spiša. Pod hradom plánovali prestavbu kaštieľa, v hrade Ľubovňa opravili palác Ľubomírskovcov, severozápadný hradobný múr a kaplnku sv. Michala Archanjela, kde ich dve deti Karol a Kristína pristúpili k 1. svätému prijímaniu. Sobášne kráľovské veno umožnilo manželom investovať do rozvoja kúpeľov, ktoré sa ich pričínením zmenili na moderné stredoeurópske kúpeľné rekreačné a liečebné zariadenie.
V roku 1929 sa začína k veľkolepý rozvoj kúpeľov. Jánovým plánom bolo novými vrtmi zvýšiť výdatnosť prameňov, postaviť nový kúpeľný dom, budovu s jedálňou pre kúpeľných hostí a budovy pre zamestnancov. Z hĺbky 110 m dal pražskej firme Artesia navŕtať nový, výdatný prameň, pomenovaný po Izabele. Tým celkovo pozdvihli kúpele na novú úroveň.
V rokoch 1929 - 1933 sa im podarilo urobiť kúpalisko s rozmermi 50×50 m s hĺbkou 3,5 m, s plaveckou dráhou a 5 m vysokým skokanským mostíkom pre skokanské disciplíny. K bazénu bola postavená veľkokapacitná kabínková prezliekareň a moderný americký tobogan. Na južnej strane oproti bazénu vyrástol 1. júla 1930 dvojposchodový liečebný hotel Strand.
Významnou impozantnou stavbou kúpeľného areálu je Biely dóm. Tento postavili na travertínovej kope podľa návrhu architekta Kesselbauera exkluzívnu budovu z bieleho travertínu s reštauráciou - dnešný tzv. Biely dom. Kúpeľným hosťom tu bola k dispozícii veľká kaviareň s terasou, reštaurácia a nočný bar. Bočné salóniky pôvodne slúžili ako herňa, biliardová sála a pod. V okolí reštaurácie upravili chodníky a postavili altánok pre kúpeľnú kapelu.
Spoločenskou udalosťou letnej sezóny bol Anna bál, na ktorý prichádzali hostia aj zo vzdialeného okolia. Prevádzka kúpeľov bola na vysokej úrovni a zodpovedala požiadavkám aj náročnej klientely.
Počas zimnej sezóny tu bola možnosť sánkovania, lyžovania, skijőringu a v parku pod Bielym domom bolo klzisko. Kúpele sa takto stali jednými z najmodernejších v republike. Boli širokou verejnosťou využívané.
Pre zlepšenie dopravného spojenia sa majiteľ kúpeľov a obec Vyšné Ružbachy spoločne podieľali na výstavbe cesty smerom z Nižných Ružbách. Osvetlenie kúpeľov zabezpečila vodná elektráreň.
Do roku 1936 mali kúpele zriadenú vodovodnú a kanalizačnú sieť, na ktoré bol pripojený aj kaštieľ na okraji obce. Dopravné spojenie kúpeľov so železnicou od Popradu od roku 1929 zabezpečovala štátna autobusová linka. Kúpele stavala firma Oskara Zubera a Jozefa Kováča z Kežmarku.
Táto veľkolepá výstavba kúpeľov sa uskutočnila v čase veľkej hospodárskej krízy a nezamestnanosti v rokoch 1928 - 1934 a podstatne zmiernila jej dopad na obyvateľstvo Vyšných Ružbách a okolia. Poskytla tak mnohým pracovné príležitosti.
V roku 1932 sa stal nájomcom aj výkonným riaditeľom v kúpeľoch pán Vojtech Politzer z Popradu. Žiaľ, za jeho éry hospodárstvo kúpeľov prestalo postupne prosperovať. Navyše dochádzalo k neplateniu finančných zmeniek v bankách, preto bola na kúpeľný majetok grófa Jána Zamoyského v roku 1939 uvalená nútená štátna správa.
Gróf Zamoyski túto situáciu riešil predajom lesov v Podolínci a vo Vyšných Ružbachoch. Podarilo sa mu vyplatiť dlžoby v bankách vo výške niekoľkých miliónov korún. Tak sa mu kúpele opäť vrátili a začal ich ponúkať rekreantom, ktorých vzhľadom na vojnové časy bolo podstatne menej.
Počas vojnových rokoch boli v kúpeľoch ubytovaní najskôr slovenskí vojaci, v auguste roku 1939 sa tu ubytovali nemecké útočné jednotky, ktoré potom 1. septembra prekročili hranice Poľska.
V roku 1941 sa v kúpeľoch rekreovali nemecké detí z ríše. Po ukončení 2. svetovej vojny boli kúpele a ostatné majetky dané pod národnú správu.
Gróf Ján Kanty Zamoyski do kúpeľov investoval svoje nemalé finančné prostriedky, prostriedky pochádzajúce z vena manželky Izabely a jej dedičstvo po matke a starej matke. Tieto zdroje pochádzali zo španielskych a talianskych majetkov. Zamoyski investoval do výstavby kúpeľov 16 mil. Kč. Ak pripočítame investície vynaložené na výstavbu jeho otcom Andrejom a kúpnu cenu 100 tisíc zlatých, musíme konštatovať, že rodina Zamoyskich vynaložila nenávratne obrovské finančné prostriedky a rozhodujúcou mierou sa zaslúžila o rozvoj kúpeľníctva i turizmu na Slovensku.
Dve sestry grófa Jána Zamoyského - Terézia Jezierska (1894-1953) a Róza Brzozowska (1891-1952), vdovy - obidve stratili manželov. Dámy prichádzajú z Poľska do Vyšných Ružbách v domnení, že v kúpeľoch nájdu svojho brata grófa Jána s manželkou. Opak bol pravdou. Princezna Izabela bola s deťmi pri španielskej kráľovnej Viktórii Eugénii v Loussane vo Švajčiarsku, kde prostredníctvom španielskeho veľvyslanectva vybavovala odchod rodiny do exilu.
Po ukončení 2. svetovej vojny boli kúpele a ostatné majetky dané pod národnú správu. Správcom kúpeľov až do ich zoštátnenia podľa zákona č. 125/1948 Zb. o znárodnení prírodných liečivých zdrojov a kúpeľov bol Oto Czernecky.
Terézii a Rozi sa žiaľ nepodarilo odísť a zostali bývať vo švajčiarskych domčekoch v areáli kúpeľov, vo veľmi ťažkých a skromných pomeroch až do svojej smrti. Po vojne boli štátnym komunistickým režimom perzekvované a držané v neľudských podmienkach. Obe sestry grófky sú pochované na miestnom cintoríne vo Vyšných Ružbachoch v šľachtickej hrobke.
Časový prierez kúpeľnej histórie a pôsobenie rodiny Zamoyski je vyjadrením veľkej úcty voči tejto významnej famílii pôsobiacej v regióne horného Spiša. Poľským a španielským potomkom patrí poďakovanie za rozvoj kúpeľníctva z ktorého čerpeme podnes.
Odkaz - génius loci ktorý máme, je svedctvom záujmu významných aristokratov k samotnému miestu a ľuďom, ktorí tu žili, žiju a budú pôsobiť, pokiaľ kúpele budú existovať a bude snaha tých, ktorí prídu po nás toto nádherne miesto a krásu udržať aspoň v takej podobe v akej ju nám Zamoyski zanechali.
